Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Náučný chodník

Náučný chodník Aba Lehota

Náučný chodník sa buduje postupne už od roku 2013. Viac ako rok prebiehal výskum potrebný pre podklady s informáciami. Momentálne sú štyri náučné body ( č. 3, č.4, č.5 a č.6) osadené drevenými panelmi. Na každom panely je osadená informačná tabuľa o bode náučného chodníka, na náučnom bode č.7 je tabuľa osadená priamo na krypte.

Rozmiestnenie stanovíšť náučného chodníka si môžete pozrieť na mapách google.


 

Kaplnka Panny Márie (3)

Kaplonka Panny Márie

Kaplonka Panny Márie patrí medzi významné malé sakrálne pamiatky Nitrianskeho regiónu. Jej vznik sa viaže so šľachtickým rodom Užovičovcov, ktorý sa zaslúžil na prelome 17.-18. storočia o jej výstavbu. Dôvod výstavby mohol súvisieť s viacerými historickými faktami doby. Mohlo ísť o pamiatku na počesť vyhlásenia Panny Márie za patrónku Uhorska, taktiež mohla byť postavená ako pamätník udalosti morovej epidémie, ktorá zasiahla Lehotu v rokoch 1710 – 1739. Je možné, že v tom období nahrádzala kostol, keďže ten bol v našej obci vybudovaný až v druhej polovici 18. storočia.

Nech už tomu bolo akokoľvek, až o niekoľko rokov neskôr, povýšila kaplonka obec Lehotu na známe pútnické miesto západného Slovenska. Táto skutočnosť súvisí so zázračným úkazom zjavenia sa Panny Márie.

 

ZJAVENIE SA PANNY MÁRIE A PÚTE

Bolo to v roku 1868, keď obyvatelia obce vzali do služby za pastiera oviec 16-ročného Jozefa Dobrovoľného, sirotu z Rakovíc. V minulosti bola na tomto mieste bohatá pastvina a Jozef sem chodil pásť svoje stádo. Nemal ani 20 rokov, keď spozoroval zjavenie Panny Márie. Zjavila sa mu na mieste dnešnej studničky a priala si byť v tejto lokalite uctievaná púťami. Zrejme pre jeho mladý vek a nevzdelanosť neuposlúchol jej prosbu. Panna Mária sa Jozefovi pripomenula i po druhýkrát, v miestnom kostole, ani to ho však neprimälo organizovať púte ku kaplonke.

Po čase sa z neskúseného chlapca stal známy remeselník pôsobiaci v Piešťanoch. Vo svojej práci vynikal, avšak v osobnom živote ho postihli viaceré nešťastia. Po dvoch tragických manželstvách, kedy prišiel o obe manželky a potomka, zostal sám, bez detí.

Počas tretieho manželstva na neho doľahol ďalší kríž, kedy ťažko ochorel. Vtedy sa obrátil o pomoc k Panne Márii. Zjavila sa mu vo sne, pripomenula mu lehotskú kaplonku a prameň, ktorý ho z choroby vylieči. Spomenula aj svoje dávne prianie byť uctievaná púťami v Lehote pri kaplonke. Jozef tento raz prosbu vypočul, dal si priniesť vodu z prameňa a uzdravil sa.

Následne oznámil širokému okoliu, že sa mu zjavila Panna Mária na vŕšku nad Lehotou, kde sa budú na jej počesť každoročne 30. apríla organizovať púte. Odvtedy každý rok prichádzali púte z Piešťan 29. apríla a vracali sa späť 1.mája. Po rozšírení tejto udalosti sa k pútnikom pridali aj ostatní veriaci zo západného Slovenska, čím púte k miestnej kaplonke nadobudli regionálny až celokrajský význam.

Jozef Dobrovoľný zomrel v roku 1928 na sviatok Narodenia P. Márie 8. septembra. Na pohreb prišiel aj p. Albert Florián. Manželka Dobrovoľného žila ešte dlho a pravidelne chodievala na púť do Lehoty. Jeho adoptívny syn Jozef bol zvonárom v Piešťanoch vyše 30 rokov. Podľa výpovede historika P. Tkáča adoptívny syn Jozefa Dobrovoľného bol Michal Nadnagy z Mojmíroviec.

 

HODOVÉ PÚTE A SLÁVNOSTI

Ku Kaplonke Panny Márie sa s odstupom času začali organizovať procesie aj počas miestnych hodových slávnosti, ku sviatku patrónky kostola sv. Anny.

Hodové slávnosti boli očakávaným sviatkom, príležitosťou na upevnenie lokálneho povedomia obyvateľov obce, na obnovu spoločenských kontaktov a na nadväzovanie nových známostí. Išlo o výročnú udalosť, ktorá mala cirkevnú i svetskú, rodinnú i obecnú časť. Z cirkevného pohľadu ich naši predkovia vnímali najmä ako modlitby k Sv. Anne. Ďakovali Bohu za stoly plné jedla. Ich silnú duchovnú stránku dopĺňali svetské zvyklosti, v rámci ktorých sa deti mali možnosť radovať z kolotočov, šiatrov, mačkažákov a komediantov. Dospelí sa mohli dosýta najesť, zabaviť sa futbalom, historkami, či hodovou zábavou. Na lehotské hody sa skrátka tešili všetci. Bol to deň, kde sa snúbilo náboženstvo s tradíciou, zábavou, dobrým jedlom i športovými hrami. A takýmto sviatkom ostali dodnes.

 

Poznámka: Kaplonka je miestnymi obyvateľmi zaužívaný a tradovaný pojem pre spisovný výraz kaplnka.

 

Spracovali: Mgr. Linda Štulajterová, Ing. Petra Petríková


 

Vinohradníctvo (4)

Vinohradníctvo bol najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva zameraný na pestovanie viniča hroznorodého a spracovanie hrozna. Na Slovensku sa už od 12. storočia začali vytvárať prvé vinohradnícke oblasti. Postupom času sa i starí Lehoťania začali venovať vinohradníctvu, ktoré však tvorilo len doplnok k poľnohospodárskym prácam. Napriek tomu mu miestni vincúri pripisovali náležitý význam, čoho dôkazom bola jednak veľká rozloha viníc v lehotskom chotári (lokality Stará hora, Nová hora, Mesače, Cerník, Kapáše) a jednak ústnym podaním zachované príbehy o víne, piesne, pranostiky,...     

„Keď sa na Vincenta vtáča z koľaje napije, ten rok mnoho vína sľubuje.“

            Januárové pranostiky na Vincenta vystriedali konkrétne práce vo vinici na Mateja, kedy prebiehalo strihanie viniča. Nasledovala jarná kopačka. To už muži a ženy vzali do rúk rýle, veľké motyky a začali okopávať pôdu. Do Urbana však museli stihnúť pozatĺkať i pouvoľňované drevené šteky, ktoré tvorili v minulosti oporu viniča. Počas zamrznutých svätých dbali o ochranu prikurovaním.

            „Keď je teplé jasné nebo na Vstúpenie, sľubuje vinárom veľké potešenie.“

            V letnom období vinohrad udržiavali okopávaním zeliny, vylamovaním pankhartov a poväzovaním viničných kríkov povresielkami alebo lykom. Kým muži v auguste po Matke Božej stŕhali vŕšé, tak ženy pred dozretím hrozna prehrabávali pôdu vo vinici. V takto upravenom vinohrade prezradili neželaných návštevníkov stopy v pôde. Na poriadok vo dne v noci dohliadali aj hájnici a pereci.

„Vinohrady, vinohrady, dobré vínko dávate...“

Táto pieseň a mnohé ďalšie spestrili na jeseň vytúžený čas oberačky. Po obratí sa hrozno dávalo do putní, odtiaľ do kadí, kde sa drúzgalo a poubíjalo. Vzniknutú šťavu z hrozna precedili sitami a vyliali do suda. Poubíjané hroznové šupy a strapce, tzv. terkel sa dal vyprešovať a z takto vyprešovaného terkelu robili druhák, tzv. čingér a prípadne treťák. Oberačku vinohradníci ukončili menšou oslavou v rodinnom kruhu s očakávaním dobrého vína. Práca s vínom týmto neskončila, vincúri sa stretávali počas zimy v hajlochoch a v pivniciach. Dohliadali na kvalitu vína, ochutnávali ho, či nie je pokazené, či má dobrú chuť, farbu a vôňu...


 

NEMECKÁ RADAROVÁ ZÁKLADŇA V LEHOTE (5)

V extraviláne obce Lehota bola počas 2. svetovej vojny v rokoch cca 1941-1945 vybudovaná nemecká radarová základňa, jediná v hraniciach vtedajšieho Slovenského štátu. Nachádzala sa vedľa cesty vedúcej vpravo od hradskej z Lehoty do Nitry za kopcom nad Lehotou, po rozhraní katastrov obcí Lehota a Kynek smerom na hradskú vedúcu z Nitry do Jarku, pri kóte 246. Doteraz ju ľudia poznajú pod názvom Baracká cesta. Toto pomenovanie získala z dôvodu umiestnenia nemeckých vojenských barakov v jej okolí v období vojnových rokov, počas ktorých tam pôsobili nemecké vojenské jednotky. 

Umiestnenie tejto základne v priestoroch kóty 246 malo svoje opodstatnenie. Je to najvyššie položený bod v širokom okolí Lehoty a z toho miesta je za jasného počasia skoro voľným okom vidieť územie Maďarska-Tatabánya, Rakúska - kopec nad Hainburgom, v Bratislave Kamzík a komíny Slovnaftu a tiež územia severným smerom - Považský Inovec, Topoľčiansky hrad, Kľak, komín Veľké Kostolany, Oponický hrad, Tríbeč,...

Podľa normy a technického vybavenia sa jednalo o ťažkú radarovú základňu 1. triedy /kategórie/ a mala krycí názov NEUFUNDLANDER. Začiatok jej pôsobenia sa predpokladá v októbri 1943, keď tu pôsobila jednotka 7. schwere Flugmelde-Leit-Kompanie II. Luftnachrichten 234-teho regimentu. Veliteľom základne bol Kp. F. Oblt. Kuhfuss Heinrich, jeho zástupcom Oblt. Kick Rudolf a hlavný letovod Fw. Müller. Ako miesto umiestnenia bola uvádzaná pod názvom „ TYRNAU/NEUTRA/UNGARN“. 

V Lehote boli umietnené radary typu Würzburg Reise a niektorý z variantov Freya.

Radar FREYA slúžil na vyhľadávanie nepriateľských bombardovacích zväzov s dosahom 200 km. Rádiolokátor FUMG- WÜRZBURG REISE bol jedným z najdôležitejších radarových prístrojov protivzdušnej ochrany Nemeckej ríše. Slúžil hlavne na navádzanie stíhacích lietadiel. Dokázal merať výšku aj vzdialenosť prilietavajúcich lietadiel s dosahom až 70 km.

Tesne pred príchodom frontu Nemci základňu evakuovali a aj technickú časť rozobrali. Zostali po nich len betónové základy (sú tam dodnes), železný stožiar a drevené baraky.  

 

Čerpané z publikácie II. svetová vojna v Lehote – autor: Ing. Daniel Pavel


 

Žatva a dožinky v minulosti (6)

Roboty počas leta bolo neúrekom: tu šošovicu, fazuľu vysiať, tam ďatelinu do jačmeňa, hen kapustu poliať, tuhľa konope presekať. Mrkvu, petržlen pretrhať i burgyňu, vinohrad okopať. Aj strašiakov do maku zapichnúť. Statok obriadiť... Či Mesač, či Cerník každú nedeľu prejsť, úrodu skontrolovať... A veru pomaly kosy nabrúsiť, kotrbaje pohľadať, cepy oprášiť.

Nenadarmo - lehotské role sa do zlata začali farbiť, prepelice svoje mladé začali vítať a k Petrovi Pavlovi sa schyľovalo. Vtedy sa u nás takto hovorilo: „Po Petrovi Pavlovi ideme žať.“

Po stáročia bola pôda hlavným zamestnaním a základom obživy našich predkov. Vyvrcholením celoročnej snahy a ťažkej práce na poli bola žatva. Od jej zdarného výsledku záviselo budúce blaho či núdza roľníckych rodín.

Ako prvá sa zberala raž. Museli sa vyrobiť tzv. povriesla (plnili funkciu dnešného špagátu), ktoré sa zhotovovali práve z ražných stebiel a slúžili pri zväzovaní snopov počas celej žatvy. Ďalej sa zbieralo žito (pšenica), ovos a napokon jačmeň. Organizácia žatevných prác mala svoju deľbu práce, ktorá bola určená pohlavím a príslušnosťou k jednotlivým generáciám.

Najdôležitejšie poslanie mali kosci a žnice. Namáhavú kosbu vykonával kosec, pričom žnica za ním hrstila (kosákom ukladala odobraté hrste obilia na povriesla). Pripravené hrste viazali muži pomocou krútla (viazací kolík) do snopov. Starší a deti znášali snopy a pomáhali stavať obilné kríže. Zahrabávanie strniska a zber hrabaniny bola práca najmladšej generácie. Na poli nesmel zostať ani klások. Tempo pri žatve udával najšikovnejší a najobratnejší kosec. Robilo sa od svitu do mrku. Gazdovia sa ani nestačili nazdať a svoje žitko mali skosené a zviazané do krížov. V takejto forme zotrvalo na preschnutie zopár dní, kým ho na rebrináku nepozvážali do dvorov – na holohumnicu. Tu sa ukladalo do tzv. kobiliny (kozel). Pri zvážaní si pomáhalo celé príbuzenstvo, aby kobilinu čím skôr zakryli a tak uchránili proti neželanému počasiu. Do lehotských hodov muselo byť obilie vo dvoroch. Žatevné práce boli fyzicky a časovo náročne.

U veľkostatkára mala byť žatva odbavená za tri týždne. Keď takmer všetko obilie bolo na statku, schytili sa najskúsenejšie žnice viť dožinkový veniec. Mal podobu zvona a vysoký bol vyše metra. Bol uvitý z najkrajších klasov obilia a ozdobený poľnými kvetmi, neskôr papierovými ružami a stuhami. Takto vyzdobený ho kosci a žnice prinášali hospodárovi ako symbol úrody a ukončenia žatvy. Na čele sprievodu išiel žatevný gazda a dve rúče dievky, ktoré vinšom odovzdávali svojmu hospodárovi dožinkový veniec. Spokojný gazda veniec prijal a za dobre vykonanú prácu pripravil všetkým od žatvy hostinu. Pečené mäso, chlieb, chren, pagáče, koláče, pivo, víno, pálenka... Každý sa mohol najesť a napiť dosýta. Na dvore vládol spev, smiech, polka, čardáš, radosť, zábava... Bezpochyby išlo o najkrajšie chvíle z obdobia žatvy.

Dožinky však neznamenali koniec práce s obilím, nasledovalo mlátenie. Základnou mlatobnou technikou bolo mlátenie cepmi. Bola to zdĺhavá, namáhavá, avšak špeciálna práca a nie každý ju ovládal. Aj k tejto práci najímali statkári robotníkov – mlatcov. S cepmi museli narábať tak, aby ich ohlávky do noty klopkali a vytvárali melódiu. Vzájomné zrážanie cepov bolo neprípustné. Ak si mlatci na to nenavykli, zapájali sa do iných činnosti - čistili obilie viatím, na riečici, rajtárom, prehadzovali ho, pripravovali zbožné jamy (hlboké jamy vystlané slamou a celtou), sušiaky na uskladnenie,...

Veru, roboty počas leta bolo neúrekom. Ešte na statku ani poriadne vymlátene nemali, už gazdiná cesto do ošítky miesila a dievky v potoku na Lúčkach konope máčali, krumple vykopávali, šarvanci šťápom orechy otĺkali, jablká oberali, gazda sudy a kade pre oberačku chystal...

Ing. Petra Petríková (Obecný časopis Lehota č. 2/2012) 


 

Krypta nad Lehotou (7)

Kryptu nad obcou Lehota, ktorú mnohí miestni považujú za kryptu grófa vlastniaceho priľahlé pozemky, dal v skutočnosti postaviť významný geodet a zememerač Sándor Mész ako miesto svojho posledného odpočinku. V týchto končinách za Rakúsko-Uhorska sceľoval pozemky. Čo sa týka jeho mena a priezviska, dostupné zdroje sa rozchádzajú. Niekde sa uvádza ako Alexander, niekde Sándor, priezviskom Mész alebo Nész, dokonca aj Nétz. My vychádzame z jeho vlastnoručných podpisov na komasačných mapách, ktoré sme mali možnosť študovať. Je na nich podpísaný ako Sándor Mész.

Narodil sa v Uhorsku, v Nových Zámkoch (Ejsek Újvár)  v roku 1839 rodičom Józsefovi a Erzsébeth, rodenej Böhmovej. Mal siedmých súrodencov. Bol krstený dňa 22.2.1839. V Nitre a okolí pôsobil v rokoch 1859-1907. Údaje o ňom sa nachádzajú len v Budapeštianskej národnej knižnici v starých zápisniciach, kde je tiež uchovaný jeho nekrológ. Komasačné mapy, do ktorých sme mali možnosť nahliadnuť, sú uložené v štátnom archíve v Ivanke pri Nitre.

Počas pôsobenia v Nitre býval na Ďurkovej ulici č. 3, bol ženatý s Hermínou, rod. Tupila. Istý čas však údajne býval aj v Lehote. Významne sa podieľal na vynájdení novej metódy geodetického merania. Komasačné mapy vypracovával v rokoch 1875-1878.

Zomrel dňa 26.6.1907 v Nitre vo veku 68 rokov. Zachovalo sa nám parte, ktorým manželka spolu s rodinou oznamujú túto smutnú udalosť.

Vie sa o ňom, že si tieto končiny zamiloval a preto si jeden z mnohých pozemkov, lesov a lúk, ktoré zaznamenával vo svojich mapách, vybral za miesto svojho posledného odpočinku. Krypta je totiž významný krajinný bod a symbol obce Lehota. Je odtiaľ krásny výhľad na Nitru a okolie. Za dobrého počasia vidieť aj Topoľčany. Presný počet osôb pochovaných v krypte nie je nikde uvedený, ale predpokladá sa, že sú tam pochovaní štyria ľudia: Sándor Mész, jeho žena a jeho potomkovia (zatiaľ o nich však nie je žiadna zmienka).

Pôvodne kryptu obkolesovali štyri javory. Na krypte bola umiestnená tabuľa z červeného mramoru, ale nikde sa nezachovalo, čo na nej bolo napísané, resp. sa nám to nepodarilo zistiť. Ak má niekto fotku z čias, keď tam ešte tabuľa bola a bol by ochotný sa s nami o ňu podeliť, veľmi by sme to privítali.

Zdroje: Obecný úrad Lehota, štátny archív v Nitre a vlastné pátranie po archívoch


 

dnes je: 26.4.2017

meniny má: Jaroslava

webygroup

Úvodná stránka