6 - Žatva a dožinky v minulosti

Roboty počas leta bolo neúrekom: tu šošovicu, fazuľu vysiať, tam ďatelinu do jačmeňa, hen kapustu poliať, tuhľa konope presekať. Mrkvu, petržlen pretrhať i burgyňu, vinohrad okopať. Aj strašiakov do maku zapichnúť. Statok obriadiť... Či Mesač, či Cerník každú nedeľu prejsť, úrodu skontrolovať... A veru pomaly kosy nabrúsiť, kotrbaje pohľadať, cepy oprášiť.

Nenadarmo - lehotské role sa do zlata začali farbiť, prepelice svoje mladé začali vítať a k Petrovi Pavlovi sa schyľovalo. Vtedy sa u nás takto hovorilo: „Po Petrovi Pavlovi ideme žať.“

Po stáročia bola pôda hlavným zamestnaním a základom obživy našich predkov. Vyvrcholením celoročnej snahy a ťažkej práce na poli bola žatva. Od jej zdarného výsledku záviselo budúce blaho či núdza roľníckych rodín.

Ako prvá sa zberala raž. Museli sa vyrobiť tzv. povriesla (plnili funkciu dnešného špagátu), ktoré sa zhotovovali práve z ražných stebiel a slúžili pri zväzovaní snopov počas celej žatvy. Ďalej sa zbieralo žito (pšenica), ovos a napokon jačmeň. Organizácia žatevných prác mala svoju deľbu práce, ktorá bola určená pohlavím a príslušnosťou k jednotlivým generáciám.

Najdôležitejšie poslanie mali kosci a žnice. Namáhavú kosbu vykonával kosec, pričom žnica za ním hrstila (kosákom ukladala odobraté hrste obilia na povriesla). Pripravené hrste viazali muži pomocou krútla (viazací kolík) do snopov. Starší a deti znášali snopy a pomáhali stavať obilné kríže. Zahrabávanie strniska a zber hrabaniny bola práca najmladšej generácie. Na poli nesmel zostať ani klások. Tempo pri žatve udával najšikovnejší a najobratnejší kosec. Robilo sa od svitu do mrku. Gazdovia sa ani nestačili nazdať a svoje žitko mali skosené a zviazané do krížov. V takejto forme zotrvalo na preschnutie zopár dní, kým ho na rebrináku nepozvážali do dvorov – na holohumnicu. Tu sa ukladalo do tzv. kobiliny (kozel). Pri zvážaní si pomáhalo celé príbuzenstvo, aby kobilinu čím skôr zakryli a tak uchránili proti neželanému počasiu. Do lehotských hodov muselo byť obilie vo dvoroch. Žatevné práce boli fyzicky a časovo náročne.

U veľkostatkára mala byť žatva odbavená za tri týždne. Keď takmer všetko obilie bolo na statku, schytili sa najskúsenejšie žnice viť dožinkový veniec. Mal podobu zvona a vysoký bol vyše metra. Bol uvitý z najkrajších klasov obilia a ozdobený poľnými kvetmi, neskôr papierovými ružami a stuhami. Takto vyzdobený ho kosci a žnice prinášali hospodárovi ako symbol úrody a ukončenia žatvy. Na čele sprievodu išiel žatevný gazda a dve rúče dievky, ktoré vinšom odovzdávali svojmu hospodárovi dožinkový veniec. Spokojný gazda veniec prijal a za dobre vykonanú prácu pripravil všetkým od žatvy hostinu. Pečené mäso, chlieb, chren, pagáče, koláče, pivo, víno, pálenka... Každý sa mohol najesť a napiť dosýta. Na dvore vládol spev, smiech, polka, čardáš, radosť, zábava... Bezpochyby išlo o najkrajšie chvíle z obdobia žatvy.

Dožinky však neznamenali koniec práce s obilím, nasledovalo mlátenie. Základnou mlatobnou technikou bolo mlátenie cepmi. Bola to zdĺhavá, namáhavá, avšak špeciálna práca a nie každý ju ovládal. Aj k tejto práci najímali statkári robotníkov – mlatcov. S cepmi museli narábať tak, aby ich ohlávky do noty klopkali a vytvárali melódiu. Vzájomné zrážanie cepov bolo neprípustné. Ak si mlatci na to nenavykli, zapájali sa do iných činnosti - čistili obilie viatím, na riečici, rajtárom, prehadzovali ho, pripravovali zbožné jamy (hlboké jamy vystlané slamou a celtou), sušiaky na uskladnenie,...

Veru, roboty počas leta bolo neúrekom. Ešte na statku ani poriadne vymlátene nemali, už gazdiná cesto do ošítky miesila a dievky v potoku na Lúčkach konope máčali, krumple vykopávali, šarvanci šťápom orechy otĺkali, jablká oberali, gazda sudy a kade pre oberačku chystal...

Ing. Petra Petríková (Obecný časopis Lehota č. 2/2012)